Julien de Minerve, po poslednej sezóne zvaný tiež Mesír IG /hugo/ zvaný tiež Božský, zvaný tiež Mladý, zvaný tiež Zlatino, zvaný tiež od svojich rodičov Boris /nie je to divné meno?/
          Keď sme prvým rokom vydali vyhlášku, že sa hľadajú panoši, spomínam si celkom presne, že tam vyslovene stálo, že majú mať viac ako 18 liet. A zrazu kde sa vzal, tu sa vzal, na kolbisku ticho stál predo mnou mladíček a skôr než by som sa ho čokoľvek mohol spýtať, vysype zo seba: „S čím potrebujete pomôcť?“ Tomu sa hovorí Ántré, čo? A keďže pomôcť sme potrebovali skoro so všetkým, už u nás zostal.
           Ako panoš. Šedá myška v pozadí každého turnaja. Myška, ktorej prítomnosť zaregistrujete až na záverečnej klaňačke, alebo keď sa niečo pokazí. A pritom dobrý panoš, to je SEN každého rytiera. Predstavte si, že sedíte na koni, slnko páli na vašu helmu, krk vám vysychá a vo vašom vedomí sa pomaly ale nezadržateľne zhmotňuje predstava chladnej vody. Otočíte sa aby ste vo svojom utrpení vyštekli na panoša patričné povely, keď tu zahmleným zrakom zaregistrujete pod sebou rozmazaný pohyb. Prižmúrite oči, aby ste zaostrili, a tu vidíte, že tam stojí ON, dobrý Panoš s veľkým P, a s milým úsmevom vám podáva orosený pohár krištáľovej vody. A skôr než dopijete a rozhliadnete sa kde je, aby vám ho zas zobral, odnesie rukavice, vyleští helmu, nájde stratenú podkovu, prinesie novú vodu do krčahu,  zoznámi sa s najnovšími výsledkami v turnaji a zistí všetky pikošky o vašich najvážnejších súperoch. A teraz tam stojí s napriahnutou rukou a čaká na ten pohár. A kým odbehne, oznámi v ktorej časti hry sa nachádzate, že ste na rade, že k tomu budete potrebovať lancu, ktorú práve k tomu účelu priniesol, a teraz vám ju druhou rukou podáva. Ako hovorím, dobrý panoš je sen každého rytiera!
        Lenže každý dobrý panoš má jednu obrovskú chybu: Kolegialne spolu s ostatnými panošmi závidí rytierom. Myslí si totiž, že „rytieri tam len tak sedia na koni a vozia sa po kolbisku“, a on má plné ruky práce. Aj hlavu. Viete vy vôbec, že existujú na turnaji až „dva druhy“ štítov !! Je len pochopiteľné, že každý rytier sa snaží zabrániť odchodu dobrého panoša medzi svoj stav. Ale tí hajzlíci pre to spravia aj nemožné. Učia sa šermovať, dokonca aj jazdiť na koni! Tajne nás pozorujú, a potom v stane pred zrkadlom nacvičujú panské spôsoby!!
         A tak sa z Borisa stal rytier.  A viete čo sa stane, keď medzi nás, starých a ostrieľaných borcov, zjazvených množstvom turnajov príde taký mladíček? Strhne sympatie všetkých mladých panien na seba. To sa stane. A my, zvyknutí byť stredobodom pozornosti musíme potom konať skutky nevídanej odvahy, predvádzať výkony neuveriteľnej úrovne a prekračovať všetky svoje limity. A viete čo je nám to platné? –prd. Na druhej strane, treba uznať, že pán Julien /čítaj žilien/ je dobrým rytierom. A my ostatní sa utešujeme, že aj tak poškuľujeme po starších ročníkoch.  A navyše, veď aj tak máme monogamiu, tak čo. Proste sa medzi nás jeden prešmykol, ale na ostatných si už dáme pozor!
         Pán Julien sa nedávno stal vášnivým fotografom. Vďaka svojmu účesu, ktorý mu zakrýval jedno oko má vypracovaný zaujímavý tzv. „jednooký“ pohľad na svet. Jeden čas skúšal experiment aj so zakrytím obidvoch očí súčasne a statočne znášal tých niekoľko kolízií s pouličnými lampami, ale keď nemohol hrozných päť minút nájsť klučku od záchodu, rozhodol sa v experimente nepokračovať a odhrnúť si vlasy aspoň z jednej polky tváre. Inak je to typ fotografa, ktorého ostatní milujú, pretože fotí úplne presne ako japonci. To jest všetko a stále. Nie, nesmejte sa ! Má to svoje výhody, ktoré mi všetci skutočne využívame. Ak sa vám náhodou stratia fotky, nemusíte sa opiť, aby ste na to zabudli. Stačí zájsť za Borisom, a on ich všetky má.

 

 


 

Julien de Minerve
a kôň Achil