ROK 2003.

         Tento rok nezačal nijako slávne. Jednoducho sme sa ráno  na Nový rok zobudili a jediná zmena oproti predchádzajúcemu dňu bola vtom, že sa písal iný letopočet. Chceli sme ísť vystupovať do zahraničia a je pravda, že šéf pobehal kvôli tejto predstave veľkú časť Francie, ale jediný efekt tej cesty bol v tom, že šéf mal pekný výlet. Tak sme sa chystali na novú sezónu na Trenčianskom hrade, rozposlali sme reklamu, dorábali veci z minulej sezóny a  tak nejako celkom kľudne žili. Keď v tom prišla dramatická zmena. Na Trenčianskom hrade padol na prístupovú cestu múr a hrad zavreli. Vôbec sme netušili, čo budeme robiť, keď nám zavolali  z juhofrancúzskeho mesta Carcassonne, či by sme sa neprišli ukázať. Je nad slnko jasné, že sme sa prišli ukázať. A dohodli sme sa!

           A to bol začiatok prepracovania a chronického nevyspatia sa nášho šéfa. Keď si na to spomeniem, ešte dnes mi je ho ľúto. Na druhej strane sa náš šéf vďaka Francúzom dozvedel, že mu úplne stačí päť hodín spánku denne.

           Takže túto sezónu sme prežili medzi hradbami najzachovalejšieho stredovekého mesta Európy. Priatelia, kto z vás sa zaujíma o stredovek a nevidel ešte Carcassonne, mal by tak rozhodne urobiť. 3,8 kilometra hradieb, 80 veží, katedrála a v nútri mesta ešte nádherný hrad, tak to sa oplatí! A k tomu, v roku 2003 ešte slávny rytiersky turnaj. To akože my - a ďalších 80 francúzskych profesionálnych hercov, kaskadérov, spevákov, ako i režisér veľmi slávneho mena, pán Carlo Boso. Jedným slovom zážitok, druhým obrovská škola. Napríklad v jazdení na koňoch. Kto si myslí, že je dobrý jazdec, mal by zobrať koňa a ísť sa ukázať takému pánovi Maxovi Dardenne-ovi, ktorý patrí medzi absolútnu špičku drezúrnych cvičiteľov koní vo Francúzsku. Kto obstojí, pred tým si ja požičiam klobúk a v hlbokom úklone, strhnúc ho zo svojej hlavy, vyslovím uznanlivé a pokorné "HMMM". My sme neobstáli. Zo začiatku sme vypadali ako škôlkári vedľa vysokoškolských profesorov. Našťastie sme sa ako opice dokázali veľmi rýchlo učiť všetko, čo sme na nich vypozorovali. S trochou nadsázky by sa dalo povedať, že sami Francúzi boli milo prekvapení touto vlastnosťou nás - opičiek z Česka a Slovenska. Lenže medzi nami koňákmi, čo už len stihnete dobehnúť za tri mesiace? A tak nám zostalo ešte veľa práce na ďalšie mesiace a roky, ako aj poznanie, že keď jeden robí čokoľvek, vždy sa niekde nájde niekto, kto to robí lepšie.

            Hrali sme príbeh, trochu vymyslený, z miestnej histórie. Najslávnejšie obdobie tohto kraja sa odohralo na prelome 12. a 13. storočia, kedy sa tu vyvinulo samostatné kreťanské náboženstvo. Títo katari, ako sa nazývali, žili ďaleko apoštolskejším životom, než ktorýkoľvek vyšší hodnostár rímsko-katolíckej cirkvi tých čias, čím získavali na svoju vieru obyvateľstvo celých oblastí. To rímska kúria nemohla a ani nechcela pripustiť, a tak tam poslala krížovú výpravu, zloženú prevažne z Francúzov. Tiež tam založila inkvizíciu a prvé upaľovanie kacírov. A tak sme museli vyrobiť kostýmy tej doby vo farbách miestnych šľachticov, našiť veľký počet nových stanov, prikúpiť dva kone a všetko to tam presťahovať. So ženami a deťmi nás bolo 17. Počasie bolo tiež nezabudnuteľné. Som presvedčený o tom, že tri dni sme vystupovali pri 70 stupňoch Celzia. Pršalo iba tri razy. Ešteže sme sa chodili kúpať do horského potoku a k moru.

            Ten kraj je sám o sebe krásny a divoký a jeho hrady sú proste jedinečné. Nachádza sa tam hrad Montsegur,Arques, ktorý patril Eleonóre Akvitánskej, ako i Rennes-le Chateau a vež Magdala, čo iste niečo povie všetkým, ktorí sa zaujímajú o legendy o Svätom gráli alebo aj  hrad menom Blanchefort. A v takomto kraji sme mali možnosť žiť! Myslím si, že na to nikdy nezabudneme.