ROK 2005

        

         Síce sme mali predbežnú dohodu v Carcassonne, ale človek mieni a Pánboh mení. Inak povedané, do Carcassonnu sa tento rok nešlo. A tak sme sa pripravili na to, že strávime leto na Trenčianskom hrade. Jednoducho doma.

          Pripravili sme nový scénar a jednu novinku, ktorú sme v Česku a na Slovensku ešte nezaregistrovali. Určitým spôsobom sme z nej boli aj dosť nervózni, ale rytier Raimond z Mondbardu a Duhanu, plný optimizmu bol ako jediný presvedčený, že to vyjde, a keďže som navyše šéf, tak som si to presadil. Hovoríme o buhurte alebo o  meléé, ako sa to nazýva u Francúzov. A to podľa Turnajovej knihy kráľa Reného z Anjou. Keďže sa to nedá v žiadnom prípade nacvičiť ako choreografia, rozhodli sme sa pre voľný boj bez dopredu definovaného víťaza. Je pravda, že sa raz podarilo celé meleé ukončiť za 15 sekúnd, čo bola pre pánov z francúzskeho posolstva a ich česť riadna rana, ale väčšinou to bolo oveľa dlhšie, takže na svoje si prišli ako páni rytieri, tak aj diváci. Celé sme to poňali ako boj dvoch skupín, čo skutočne zodpovedá histórii, takže výbornou zábavou bolo už len vymýšľať taktiku a úskoky, ktoré by sa na ďalší deň dali proti súperom použiť. Tu sa najlepšie ukázalo, kto má akého koňa a kto je najbezohľadnejší k svojim protivníkom a neštíti sa použiť ani tie najťažšie údery na hlavu, len aby strhol víťazstvo na seba. Ako vždy, ukázalo sa že ja. Zmyslom buhurtu bolo totiž pozhadzovať klenoty v tvare homole a vo farbách tej ktorej strany pánom protivníkom z hláv. Mlátiť niekoho dreveno-koženým obuškom do tela bolo teda úplne neproduktívne, preto všetky údery smerovali na hlavu. Teda tesne nad, ale viete si to predstaviť, keď sú všetci na cválajúcich koňoch a navyše sa tam mykajú ako ryby na suchu... Spomínam si na to, ako si páni z francúzskej strany potajme oznamovali, že treba buchnúť po zdvihnutom priezore pána Filipa de Brien, ten potom neuvidí nič alebo na zákerné útoky zo zálohy, v ktorých vynikal hlavne pán Gaston, čo som mu ja, ako jeho spolubojovník vrele schvaľoval a zo všetkých síl pripravoval.

           Jediné čo tento rok nevyšlo, bolo počasie a návštevnosť. Veľa hier sme kvôli dažďu zrušili, veď za celé prázdniny bolo iba 11 dní,  kedy nepadla ani kvapka. Treba spomenúť že ako rytieri, tak hlavne panoši- Miro, Valér, Luboš a Miloš vynaložili obrovské úsilie a množstvo času a roboty na to, aby upravili kolbisko do stavu, že sa na ňom dal turnaj hrať. Navyše vďaka televíziám Nova a Markíza, ktoré mylne hlásili, že hrad je zatvorený, sme tento rok veľký počet divákov nemali. Raz som vyhlásil, že pre menej ako 30 divákov hrať nebudeme. Buďte si istí, že ich v hľadisku sedelo 30 a ani o jedného viac.

            Veď ako to už v živote ľudskom chodí, aj tento rok sme na to zlé pozabudli, a tak naň spomíname v dobrom. Veľa nových vecí sme si vyskúšali, mnohé sme sa naučili, kúpili sme vodné čerpadlo, pán Roland si overil svoje nové gotické sedlo a náš šéf dohodol angažmá na inom hrade. Ale o tom až zase o rok.