ROK 2018

        

        Áno, viem že tento rok ešte neprišiel, takže je čudné, že ja ako kronikár ho už zaznamenávam, ale tentoraz to nie je kronika, ale vízia! Veru tak. Nastal ten okamžik o ktorom sme dlho šepkali, za dlhých zimných večerov pri praskaní ohňa v kozube, keď v komíne hučí Meluzína a tmavé tiene na stenách vykresľujú bizarné náznaky postáv, keď vonku zavíjajú vlci a unavení rytieri zabalení v kožušinách spomínajú na staré dobrodružstvá , keď hovor začne viaznuť a myšlienky zaletia ďaleko, ďaleko, až k tomu okamihu, ktorý sa každý bojí čo i len pomenovať, a až nakoniec, po dlhom tichu sa niekto šeptom konečne odváži to vysloviť – koniec….Vážne som to povedal, povedal som to!

     A tak sme sa rozhodli že necháme svoje tátoše odpočívať a skončíme s turnajmi. Môžem vám povedať, že nostalgia sa dostavila do dvoch minút, a že zrazu skončiť nechcel nik. Ale čas sa zavŕšil.    

No ale - čo ďalej? To bola otázka……………………...Keď tu, v tme najčernejšej uprostred prázdna ktoré nás obklopilo prišla iskra a zapálila plameň. A z neho zaznel ten výkrik – divadlo! Divadlo nám zostalo! Hrali sme ho pred turnajom, ani počas turnajov sme ho neopustili, a môžeme ho hrať aj ďalej. Proste vrátime sa ku koreňom a postavíme skupinu historického šermu, kone vymeníme za motory, stany za maringotky a po vzore veľkého Moliéra a ostatných potulných komediantov vyrazíme na cesty. Jak za starých čias! Od mesta k mestu, od hradu k hradu, z jednej štace na druhú….